Moskva/Bratislava
13. februára (TASR) - Plná paradoxov, úspechov i pádov, odchodov a
návratov, prenasledovania i velebenia bola životná púť svetoznámeho
ruského spisovateľa Alexandra Solženicyna, nositeľa Nobelovej ceny za
literatúru. Švédska Kráľovská akadémia vied ju udelila autorovi
Súostrovia Gulag v roku 1970 za "morálnu silu, s ktorou nadväzoval na nesporné tradície ruskej literatúry".
Morálnu silu musel spisovateľ a disident Solženicyn preukázať aj v roku
1974, kedy ho po zbavení občianstva vypovedali zo Sovietskeho zväzu a
deportovali do západného Nemecka. V utorok 13. februára uplynie od tejto
udalosti 50 rokov. Do rodnej vlasti sa vrátil až po 20 rokoch.
V stalinských trestaneckých táboroch (gulagoch) prežil Alexander
Solženicyn osem rokov. Krutosť, ktorú v nich pocítil na vlastnej koži
stvárnil vo svojich dielach, keď ako jeden z prvých odkryl svetu
utajovanú tvár režimu a otvorene prehovoril o represiách sovietskej
moci. V Sovietskom zväze sa jeho knihy zakazovali a konfiškovali, v
súčasnosti sú súčasťou výučby na ruských školách.
Do gulagu sa dostal na sklonku druhej svetovej vojny. V januári 1945
zachytila vojenská cenzúra jeho list priateľovi Nikolajevovi
Vitkevičovi, v ktorom kritizoval diktátora Stalina. Nasledovalo
zadržanie a odsúdenie na osem rokov väzenia za protisovietsku
propagandu. Na slobodu ho prepustili vo februári 1953, len niekoľko dní
pred tým, ako 5. marca Stalin zomrel.
Po udelení Nobelovej ceny za literatúru v roku 1970 komunistický režim
jeho prenasledovanie zintenzívnil. Solženicyn si chcel ocenenie prevziať
osobne, ale napokon tak neurobil, lebo sa obával toho, že sa nebude
môcť vrátiť do vlasti. Totiž začiatkom 70. rokov mu navrhli, aby
Sovietsky zväz dobrovoľne opustil.
Tlak na spisovateľa rástol - zhabali rukopisy jeho diel, zlikvidovali
časopisy, v ktorých publikoval, pričom ho neustále sledovala štátna
bezpečnosť (KGB). Vydanie románu Súostrovie Gulag, v ktorom kritizoval
sovietsky systém a odhaľoval represívny mechanizmus štátnej moci,
vedenie komunistickej strany pobúrilo.
Román vyšiel najskôr v Paríži v roku 1973, pretože v Sovietskom zväze to
nebolo možné, hoci autor samotný si želal, aby sa najskôr vydal v jeho
domovine. Tam sa Súostrovie Gulag šírilo tajne a vyvolalo nevídaný
záujem. Kvôli spisovateľovi dokonca 7. januára 1974 mimoriadne zasadal
Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ), aby
diskutoval o "potlačení protisovietskych aktivít škandalózneho autora".
Rozhodnutie o ďalšom osude Solženicyna padlo na zasadaní politbyra
komunistickej strany 7. februára 1974. V oficiálnom protokole sa najskôr
uvádzalo, že by mal byť "len" trestne stíhaný.
O päť dní neskôr vtrhlo okolo 19-ej hodiny do moskovského bytu
spisovateľa osem ľudí a násilne ho odviedli do väznice Lefortovo, kde si
vypočul ortieľ - obvinenie z vlastizrady. Následne mu rozhodnutím
prezídia Najvyššieho sovietu odobrali štátne občianstvo a vyhostili z
krajiny.
Dňa 13. februára 1974 posadili 55-ročného Solženicyna na lietadlo a
deportovali z krajiny. Koncom nasledujúceho mesiaca opustila Sovietsky
zväz aj jeho manželka s deťmi. Podarilo sa jej zobrať so sebou veľkú
časť z jeho literárnych diel. Cenzori totiž nariadili nielen odstrániť
všetky Solženicynove diela z knižníc, ale zabaviť aj tie čísla
časopisov, ktoré publikovali jeho diela.
Solženicyna najskôr deportovali do západného Nemecka, kde sa dočasne
zdržiaval v dome spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z
roku 1972, Heinricha Bölla. Ten pred tým opakovane vyvážal Solženicynove
rukopisy zo Sovietskeho zväzu. Z Nemeckej spolkovej republiky sa
presťahoval do Švajčiarka a odtiaľ v roku 1976 na severovýchod Spojených
štátov amerických, kde žil v exile v štáte Vermont.
Do úplne novej krajiny, keďže Sovietsky zväz sa v decembri 1991
rozpadol, sa vrátil po 20 rokoch 27. mája 1994. O päť rokov neskôr
napísal knihu Rusko v troskách (1999). Dielo, v ktorom ostro kritizoval
rozpad Sovietskeho zväzu i pomery v ňom, publikoval po štyroch rokoch
putovania naprieč celou krajinou.
V posledných rokoch života bol veľkým kritikom západného materializmu a
patril medzi dôverných poradcov ruského prezidenta Vladimira Putina.
Dokonca od prvého ruského prezidenta Borisa Jeľcina odmietol prevziať
vysoké štátne vyznamenanie, pretože podľa Solženicyna reprezentoval
Jeľcin politika, ktorý sa príliš poklonkoval Západu.
Alexander Solženicyn, spisovateľ, ktorý sa stal svedomím Ruska, zomrel v
Moskve na zlyhanie srdca 3. augusta 2008 vo veku 89 rokov.
0